Mohla som žiť menej zábavný život, no 400 raz som zažila pocit, keď dobehnete maratón

Autor: Andrea Hajduchova | 23.4.2018 o 15:12 | (upravené 23.4.2018 o 22:48) Karma článku: 2,72 | Prečítané:  789x

• Eva Seidlová je Slovenka s najväčším počtom odbehnutých maratónov. • V Bratislave v marci 2018 bežala svoj 400 maratón! • V rozhovore hovorí o ženách bežkyniach a o zlaďovaní behu s rodinou či o hnutí  zberačov maratónov.  

 

V rozhovoroch na otázku, ako ste sa dostali k behaniu hovoríte, že „maratón si našiel mňa“. Ale predsa, viedli vás k športu rodičia?

„K športu nás viedli rodičia od malička. Bolo nás päť detí a nemali sme financií nazvyš, ale všetci sme museli mať lyže, korčule, celé leto sme chodili k vode plávať. Rodičia tiež športovali, otec do poslednej chvíle lyžoval a keď zomrel, tak si želal, aby sme popol rozsypali na jeho lyžiarskom svahu. A mama rovnako, jej popol sme rozsypali v jej obľúbenej rieke.  Moja mama plávala  od ľadov po ľady. Vtedy ešte neexistovali Ľadové medvede, no ona chodila plávať na Kurinec, čo je rekreačné stredisko pri Rimavskej Sobote. Len postupne sa k nej pridávali ďalší otužilci. Zomrela ako 87-ročná a na jej pamiatku robia Sobotské ľadové medvede Memoriál Gabiky Tóthovej. Bolo mi trápne, že jej ľudia robia memoriál a ja neplávam, tak som tento rok začala. Chodím dva razy do týždňa a veľmi ma to oslovilo. A to som mame vždy, keď som ju čakala na brehu, hovorievala: Mama, ty si ale nemysli, že keď sa budeš topiť, že ja skočím za tebou do tej studenej vody.“

A otec lyžoval rekreačne?

„Áno, pretekať som začala až ja. Ak som chcela behať, muselo sa závodne. Vtedy sa mi páčilo vyhrávať, dnes už ceremónie nepotrebujem, viem, že do hrobu si nič nevezmem. Behala som kratšie trate, potom ma chlapci z Tlmačov nahovorili na maratón. Prvý som bežala v Košiciach.“

A ten veru nebol reklamou na maratóny. Od štartu po cieľ pršalo, fúkal vietor.

„Štart vtedy museli dokonca preložiť zo zatopeného štadióna Lokomotívy v Čermeli na cestu. Čas som mala 3:25:23 h. Pamätám si, že po dobehnutí som si premočená v šatni hovorila: tak toto je maratón. Ale na všetko zabudnete.  Postupne som upúšťala od iných behov a dnes behám už len maratóny. Okrem nášho polmaratónu v Tlmačoch, ktorý som spoluzakladala a jediná mám všetkých 35 ročníkov. Už pri jeho začiatkoch som sa snažila byť spravodlivá.  Keď som začala behávať, existovali len dve kategórie, do 35 rokov a nad 35 rokov. Keďže som začala ako 35-ročná, bola som hneď veteránka, darmo som vyhrala celé preteky,  vyhodnotili ma len ako veteránku. Preto sme v Tlmačoch išli inou cestou – mali sme vekové kategórie, ale aj celkové poradie, muži i ženy rovnako, žiadne rozdiely.“

Začať s behom v 35 rokoch je pomerne neskoro,  bolo ťažké skĺbiť záľubu v behu so starostlivosťou o rodinu?

„Dovtedy som popri deťom študovala vysokú školu a  veľa času na šport mi nezostávalo. No keď som doštudovala, začala som chodiť na preteky a vyhrávať.  Keď to videli chlapci – bežci z Tlmačov, zavolali ma na Beh Trate mládeže. Bežalo sa 20 kilometrov z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice do kopca. Neváhala som, hneď som povedala: čoby nie, idem. A deň pred behom som si bola zabehať 20 kilometrov na školskom dvore, aby som vedela, či takú dĺžku zvládnem. Také boli moje začiatky, až pomaly som sa naučila o behu viac.“

Dnes už je zosúladenie záľuby v behu a rodičovských povinností ľahšie. Na tréningu aj na pretekoch sú ženy s kočíkmi s malými deťmi.

„Bežecké hnutie nebol kedysi také silné ako dnes. Teraz je to pomaly tak, že kto nebehá, je čudný. Vtedy som išla behať a susedky sedeli na lavičke pred činžiakom a rozprávali sa.  A keď ma videli, komentovali: ty nemáš doma čo robiť? No nemám, a vy máte, keď tu sedíte? Veľmi sa teším, že došlo k uvoľneniu, že majú ženy teraz také možnosti zapojiť sa k behu. Aj obliecť sa môžu pekne. Ja som sa prvý rok na pretekoch hanbila obliecť do trenírok, tak som behala v teplákoch. Teraz je i to prínos k behu, keď vidíte okolo seba toľko pekných žien.“

Viedli ste aj vy k športu vaše deti?

„Viedla som ich k športu, ale nenútila som ich behať. Som zástancom toho, aby každý robil to, čo ho baví. Ale postupne prišli na to, že behať chcú. Ako malí išli veľa raz so mnou na preteky, lebo som ich nemala kde nechať. A museli vstávať na prvé autobusy o piatej hodine ráno. Teraz hovoria, že sa na to nepamätajú.  Našťastie, pretože som mávala kvôli tomu výčitky svedomia. Vyčítala som si, že behám na úkor detí a rodiny.  No snažím sa im to teraz oplácať pri starostlivosti o vnučky, keď potrebujú, pomôžem im a postarám sa o ne. Mám päť vnučiek.“

Zabehli ste stovky maratónov, niekoľko uptrabehov a množstvo kratších behov. Dokážte si ich vôbec vybaviť všetky v pamäti?

„To veru nie, najmä nie tie domáce maratóny, kde som absolvovala desiatky ročníkov. Rajecký maratón som bežala 30 ročníkov, v Košiciach 23. Niektoré udalosti mi utkveli v pamäti, ale ťažko si už spomínam na rok. Skôr si pamätám tie, kde som bola iba raz v živote.“

Tak sa budem pýtať na ne ja – bežali ste aj klasickú trať v Aténach (1994), vnímali ste, že tam začala maratónska história?

„Bežali sme klasickú trať, no v máji, nie v novembri. Boli to Majstrovstvá Európy veteránov v ľahkej atletike. Atény sa vtedy uchádzali o olympiádu, postavili nový štadión, ktorý predstavili verejnosti práve prostredníctvom majstrovstiev.  Zo Slovenska cestoval celý autobus atlétov. Bežalo sa z dediny Maratón povedľa hrobov vojakov z maratónskej legendy do cieľa na klasickom antickom štadióne. Miesto štartu malo silnú atmosféru, ale trať tohto maratónu je jedna z najťažších, pre prevýšenie, ale aj preto, že v meste sa bežalo po 6-prúdovej ceste, z ktorej uvoľnili len časť, vedľa jazdili autá.“

Bežali ste aj v Bostone (2014), kde bežala prvá žena so štartovným číslom – Kathy  Switzer v 1967.  Dovtedy sa ženy pokladali za „príliš krehké“ na to, aby zabehli maratón. Aj Kathy sa organizátori pokúšali stiahnuť z trate

„V Bostone som ju stretla! Všetci sa s ňou fotografovali. Bola som so spolubežcom Vilkom Novákom, on mi hovorí, pozri, kto je tam. A tak sme ju aj my poprosili o fotografiu.  Ale nielen v Amerike sa diali také veci. Poznám skvelú maratónkyňu a reprezentantku Vlastu Rulcovú. Bola fantastická, no nedovolili jej štartovať na Veľkej Kunratickej, pretože je to veľmi náročná trať. Tak sa prezliekla za muža a ako muž aj dobehla. Je odo mňa o štyri roky staršia.“

New York 2007.

Dostala som ho na 60. narodeniny od syna.  Predtým som bola domased, v Amerike som nikdy nebola. Teraz sa až zhrozím, keď si spomeniem, s akou ľahkosťou som povedala:  idem. Išli so mnou ešte dvaja bežci zo Slovenska, nikto z nás dovtedy vo svete nebol. Všetky pravidlá som si študovala cez internet, turistom napríklad radili nepoužívať čierne neoficiálne taxíky, len žlté. Teória je pekná, no keď sme vyšli pred letisko, hneď sa na nás „vrhli“ z čierneho taxíku, zobrali nám kufre a nemohli sme odporovať. Boa to prvá facka od veľké sveta. Ale maratón v NY je úžasne zorganizovaný, nie je nič, čo by sa dalo vyčítať. Všetko malo svoje miesto, v niektorých stanoch sa konali bohoslužby, v iných sa podávali raňajky, inde nápoje. Štartovalo sa v troch koridoroch a nad bežcami sa vznášala vzducholoď s obrovskou obrazovkou, na ktorej bežci sledovali priamy prenos z vlastného štartu.“

Paríž 2015.

„V Paríži som bežala so synom. Vždy mi kupujú štartovné ako darček pod stromček a potom chodíme každý rok behávať spolu, ja, rodina môjho syna a aj rodina môjho suseda, synovho rovesníka.  Maratón bežím spolu s chlapcami. A manželky a deti bežia 4 či 5 kilometrové behy, ktoré sa zvyknú ísť deň pred maratónom. A večer sa chodia rodičia baviť a ja strážim deti. Bojím sa výšok, ale v Paríži som sa odhodlala pozrieť sa na Eifelovku.  So susedom som bežala aj ďalší z veľkej šestky maratónov, v Chicagu. Tam je tiež vyhliadková veža, kde sa návštevníci môžu chytiť madiel a vyklopiť sa von z budovy, to som už nezvládla. Dám sa nahovoriť na čokoľvek, ale toto nie.“

A ktorý maratón bol pod stromčekom tieto Vianoce?

Ideme do Madridu, 22. apríla.“

Najrýchlejšie ste bežali maratón štyri roky po svojej premiére v Považskej Bystrici v 1988.

„A práve ten si nepamätám. Viem, že som ho bežala iba raz, lebo som tam nevedela docestovať ráno. Chodila som na maratóny tak, aby som mohla odísť z domu ráno a večer sa vrátiť. Viem, že som bola prvá, ako som obehla na zákrute ženu predo mnou, ale neviem, čo som dostala.“

Bežali ste aj trochu bláznivé maratóny – na streche Slovenského rozhlasu…

„To je 6 alebo 12 hodinovka, ale mne dovolili bežať maratón, je to pomerne nebezpečné, dlaždice na streche sú rozbité. Bežala som aj v podzemných garážach v Českých Budejoviciach v Mercury centre. A partia 14 bežcov sme behávali maratón Prievidzká chodba na chodbe základnej školy. Keď tento skončil, vybrali sme sa na beh do soľnej bane Sondershausen. Sfárali sme s prilbami a čelovkami asi 700 metrov pod zem, kde sa bežal päťkilometrový okruh, pod nohami nám chrapčala soľ. Beží sa v decembri ale pod zemou bolo príjemne.“

Zbieranie maratónov je už organizované, aj vy ste členkou Spolku zberateľov maratónov.

„Spolok vedie Šaňo Simon, ktorý teraz bude bežať už tisíci maratón. Keď spolok vznikol, členom sa mohol stať ten, kto mal 50 maratónov, ale členovia rýchle pribúdali. Dnes je hranica na členstvo u nás sto maratónov a vo svete 300. Dva razy do roka náš spolok dodáva štatistiky a nám chodia do emailu celosvetové tabuľky. Rebríček vedú bežci s viac ako dvetisíc maratónmi a je medzi nimi aj žena, Sigrid Eichner s 2085 maratónmi.“

.........

Celý rozhovor na https://dennikn.sk/blog/1048549/mohla-som-zit-menej-zabavny-zivot-no-zazivam-vzdy-znova-ten-skvely-pocit-ked-dobehnete-maraton/

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SPIŠ KORZÁR

Pred povodňou v Starej Lesnej utekali dovolenkári aj miestni

Rekreanti skončili v škole, osadníci na úrade.

Píše Mikuláš Dzurinda

Únia sa musí zmeniť na federáciu (píše Mikuláš Dzurinda)

Aby Únia vzbudzovala nádej aj rešpekt.


Už ste čítali?